Deň povedomia o sebapoškodzovaní

Deň sebapoškodzovania (SIAD) je globálna udalosť, ktorá sa koná každoročne marca 1. Jej cieľom je odstrániť stigma spojené so sebapoškodzovaním a povzbudiť rodičov, rodinných príslušníkov, pedagógov a zdravotníkov, aby rozpoznali príznaky sebapoškodzovania. Symbolom tohto dňa je oranžová stužka, alebo náramok.
Sebapoškodzovanie (automutilácia) je opakované násilné správanie sa zamerané voči sebe, spôsobujúce fyzické zranenia, bez úmyslu spáchať samovraždu. Môže ísť napr. o škrabanie, bodanie sa, rezanie, udieranie sa, vytrhávanie si vlasov, spôsobovanie si popálenín a pod. Jeho účelom je vyjadriť alebo uvoľniť emocionálny nepokoj. Automutilácia ako taká nie je klasifikovaná ako samostatná diagnóza (s výnimkou trychotilománie), no spomína sa v symptomatike hraničnej poruchy osobnosti a môže, no nemusí tiež doprevádzať iné poruchy. Niektorí ju zaraďujú do kategórie "impulse control disorders", kam patrí patologické hráčstvo či kleptománia.
Sebapoškodzovanie poskytuje určité riešenie negatívnych pocitov, akýsi liek. Väčšina postihnutých trpí klinickými alebo nediagnostikovanými depresívnymi, alebo inými mentálnymi problémami. Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú má sklon k perfekcionizmu, nezvládajú intenzívne pocity, často nedokážu vyjadriť svoje emócie slovne, nepáčia sa sami sebe, neakceptujú svoje telo a môžu zažívať silné výkyvy nálady. Môžu sa utiekať k sebapoškodzovaniu ako k spôsobu vyjadrovania svojich pocitov a emócií alebo ako k spôsobu sebatrestania.
Sebapoškodzovanie nie je len záležitosťou adolescentov. Sú ľudia, ktorí s tým prežili celý svoj život a žili dlho a produktívne so sebapoškodzovaním ako jeho súčasťou. Sebapoškodzovanie je ešte stále tabu. Náchylnejšie na sebapoškodzovanie sú viac ženy, než muži. Mnohí ľudia, ktorí si takto ubližujú, to držia v tajnosti, lebo sa cítia byť choromyseľnými, šialenými a zlými. Boja sa, že ak o tom niekomu povedia, budú navždy odpísaní. Pravda je, že ľudia, ktorí sa zámerne poškodzujú sú inak veľmi normálni a príčetní, no trpia množstvom emočnej bolesti. Nanešťastie ľudia, ktorí sa o tom dozvedia, majú sklon onálepkovať takto postihnutých ako duševne chorých, bláznivých, psychotických, čo zapríčiňuje strach zo zverejnenia a obavy požiadať o pomoc. Kým spoločnosť neodtabuizuje túto formu správania a nezačne šíriť v tomto smere osvetu, zostane sebapoškodzovanie ešte veľmi dlho temným tajomstvom trpiacich.
Preto neusudzujte týchto ľudí dnes a ani zajtra a ani inokedy. Neviete čo sa za ich ranami skrýva, radšej sa posnažte im porozumieť a rozprávajte sa viac s nimi, to im pomôže určite viac.