Deň povedomia o sebapoškodzovaní
Deň
sebapoškodzovania (SIAD) je globálna udalosť, ktorá sa koná každoročne marca 1.
Jej cieľom je odstrániť stigma spojené so sebapoškodzovaním a povzbudiť
rodičov, rodinných príslušníkov, pedagógov a zdravotníkov, aby rozpoznali
príznaky sebapoškodzovania. Symbolom tohto dňa je oranžová stužka, alebo
náramok.
Sebapoškodzovanie (automutilácia)
je opakované násilné správanie sa zamerané voči sebe, spôsobujúce fyzické
zranenia, bez úmyslu spáchať samovraždu. Môže ísť napr. o škrabanie, bodanie
sa, rezanie, udieranie sa, vytrhávanie si vlasov, spôsobovanie si popálenín a
pod. Jeho účelom je vyjadriť alebo uvoľniť emocionálny nepokoj. Automutilácia ako taká nie je
klasifikovaná ako samostatná diagnóza (s výnimkou trychotilománie), no spomína sa v symptomatike hraničnej poruchy osobnosti a môže, no nemusí tiež doprevádzať iné poruchy.
Niektorí ju zaraďujú do kategórie "impulse control disorders",
kam patrí patologické hráčstvo či kleptománia.
Sebapoškodzovanie poskytuje určité
riešenie negatívnych pocitov, akýsi liek. Väčšina postihnutých trpí klinickými
alebo nediagnostikovanými depresívnymi, alebo inými mentálnymi problémami.
Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú má sklon k perfekcionizmu, nezvládajú intenzívne pocity, často nedokážu
vyjadriť svoje emócie slovne, nepáčia sa sami sebe, neakceptujú svoje
telo a môžu zažívať silné výkyvy nálady. Môžu sa utiekať k sebapoškodzovaniu
ako k spôsobu vyjadrovania svojich pocitov a emócií alebo ako k spôsobu
sebatrestania.
Sebapoškodzovanie nie je len
záležitosťou adolescentov. Sú
ľudia, ktorí s tým prežili celý svoj život a žili dlho a produktívne so
sebapoškodzovaním ako jeho súčasťou. Sebapoškodzovanie je ešte stále tabu.
Náchylnejšie na sebapoškodzovanie sú viac ženy, než muži. Mnohí ľudia, ktorí si
takto ubližujú, to držia v tajnosti, lebo sa cítia byť choromyseľnými,
šialenými a zlými. Boja sa, že ak o tom niekomu povedia, budú navždy odpísaní.
Pravda je, že ľudia, ktorí sa zámerne poškodzujú sú inak veľmi normálni a
príčetní, no trpia množstvom emočnej bolesti. Nanešťastie ľudia, ktorí sa o tom
dozvedia, majú sklon onálepkovať takto postihnutých ako duševne chorých,
bláznivých, psychotických, čo zapríčiňuje strach zo zverejnenia a obavy
požiadať o pomoc. Kým spoločnosť neodtabuizuje túto formu správania a nezačne
šíriť v tomto smere osvetu, zostane sebapoškodzovanie ešte veľmi dlho temným
tajomstvom trpiacich.
Preto neusudzujte týchto ľudí dnes
a ani zajtra a ani inokedy. Neviete čo sa za ich ranami skrýva,
radšej sa posnažte im porozumieť a rozprávajte sa viac s nimi, to im
pomôže určite viac.