Deň víťazstva v Európe

 30. apríla 1945 Spojenecké vojská obkľúčili Nemecko a zovreli kliešte okolo nemeckej armády. Hitler si uvedomil beznádejnosť svojej situácie, zabil svoju novomanželku Evu Braunovú a spáchal samovraždu v svojom berlínskom bunkri. Veľadmirál Karl Dönitz, Hitlerov nástupca, sa okamžite ujal úradu prezidenta a začal s Spojencami vyjednávať o podmienkach kapitulácie. Jedným z jeho hlavných cieľov bolo zachrániť čo najviac Nemcov pred zajatím Sovietmi.
 4. mája v Lüneburskom wrzosku prijal britský poľný maršal Bernard Montgomery bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých síl v Holandsku, severozápadnom Nemecku a Dánsku. 7. mája bola podpísaná ďalšia bezpodmienečná kapitulácia v hlavnom stane SHAEF v Remeši medzi vrchným spojeneckým veliteľom generálom Eisenhowerom a nemeckým generálom Alfredom Jodlom. Nasledujúci deň bol v Karlhorste v Berlíne podpísaný mierne upravený dokument – definitívny akt o kapitulácii Nemecka – nemeckým poľným maršalom Wilhelmom Keitlom.
 Po oznámení nemeckej kapitulácie v rozhlase 7. mája sa správa rýchlo rozšírila po celom západnom svete a všade, najmä v Severnej Amerike a Spojenom kráľovstve, vypukli oslavy. BBC prerušila program, aby oznámila, že Deň víťazstva v Európe bude štátnym sviatkom. Viac ako milión ľudí vyšlo do ulíc Spojeného kráľovstva oslavovať, v Londýne sa ľudia zhromaždili na Trafalgarskom námestí, The Mall a pri Buckinghamskom paláci. Britská kráľovská rodina na čele s premiérom Winstonom Churchillom sa objavila na balkóne paláca a mávala jásajúcemu davu.
 V Spojených štátoch pripadol Deň víťazstva v Európe na ten istý deň, ako mal prezident Harry Truman 61. narodeniny. Víťazstvo však venoval svojmu zosnulému predchodcovi Franklinovi D. Rooseveltovi a americká vlajka zostala na pol žrde. Deň víťazstva v Európe sa oslavoval aj v Austrálii, Paríži a Kanade, kde vypukli nepokoje, ktoré si vyžiadali niekoľko mŕtvych.